Blog

CHVÁLA ZDRAVÉMU SEDLIACKEMU ROZUMU

 

Niekedy nám to myslí až tak, že to nemá logiku.

 

 

V Denníku N nedávno vyšiel rozhovor s odborníkom, špecialistom na svaly a chrbticu Richardom Smíšekom. Pán Smíšek sa v ňom vyjadril, že plávanie nie je zdravé. Zdraviu prospešnosť plávania je podľa neho mýtus, pretože v súvislosti s plávaním ide o neprirodzený pohyb. Nie som odborník na fyzickú záťaž tela, nemám preštudované vedecké publikácie, ktoré by ma z hľadiska vedy oprávňovali povedať ako to je. Použil som iba zdravý sedliacky rozum a povedal som si: „WTF? To bude nejaká hlúposť, nie?“ 😀

 

Pár dní na to vyšiel v tom istom denníku ďalší článok, v ktorom sa o plávaní vyjadrovali iní odborníci, ktorí v reakcii na rozhovor s pánom Smíšekom tvrdili opak. Fyzioterapeut Dávid Líška napríklad povedal: „Takto to dopadne, keď vyvracanie mýtov viac mýtov vytvorí, ako vyvráti.“

 

No veď vravím, stačí použiť zdravý sedliacky rozum 🙂

 

Rozum je fajn. Rozum je náš pomocník. Každá jednostrannosť však vedie k slepote. Aj jednostrannosť mysle. Občas myslíme aj tam, kde netreba. Kde namiesto prekombinovania myšlienok, názorov, vedeckých štúdií, rozborov a analýz, stačí použiť zdravý sedliacky rozum. Odporúčam. V jednoduchosti je krása.

……………………………………………………………………………………………………………………………………………………………………..

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

8 NADČASOVÝCH MYŠLIENOK C. G. JUNGA, KTORÉ MAJÚ ČO POVEDAŤ AJ V DNEŠNEJ DOBE

 

Aj wikipédia Vám povie, že Carl Gustav Jung bol švajčiarsky lekár, psychiater a psychoterapeut, zakladateľ analytickej psychológie. Jeho prínos spočíva v pochopení ľudskej psychiky na pozadí sveta snov, umenia, mytológie, náboženstva a filozofie. Rád sa vo svojej knižnici vraciam k jeho dielam. Tu sú niektoré z jeho citátov, ktoré k Vám možno prehovoria:

 

 

Dve myšlienky o výchove:

„Ak existuje niečo, čo chcete zmeniť u svojho dieťaťa, zamyslite sa najskôr či to nie je niečo, čo by ste mali zmeniť na sebe.“

 

„Na prostredie človeka, najmä na deti, nepôsobí nič duševne silnejšie, než nežitý život rodičov“

 

 

O intuícii:

„Intuícia je funkcia, ktorou vidíte za roh, čo v skutočnosti nemôžete urobiť, ale ona to urobí za vás a vy jej dôverujete.“

 

 

O fanatizme:

„Fanatismus je vždy príznakom potlačenej pochybnosti.“

 

 

Dve myšlienky o hranici poznania:

„Čo sa týka najzákladnejších vecí, nič nevieme. Až keď si to priznáme, bude možný návrat do rovnováhy.“

 

„Príroda nerobí chyby. Správne a nesprávne sú ľudské kategórie. Prírodný proces je práve to, čo je a nič viac – nie je to nezmysel a nie je to nerozumné. Fakt je ten, že my nerozumieme.“

 

 

A na záver ešte dve myšlienky:

„Čomu odolávaš, to pretrváva.“

 

„Kto smeruje pozornosť von, sníva. Kto smeruje pozornosť do svojho vnútra, prebúdza sa.“

……………………………………………………………………………………………………………………………………………………………………..

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

13 ŽIVOTNÝCH SITUÁCIÍ, KTORÉ MOŽU NIESŤ HLBŠÍ VÝZNAM

 

Americký psychoterapeut David Richo opísal vo svojej knihe The Power of Coincidence viacero životných situácií, ktoré z jeho terapeutickej skúsenosti v sebe často nesú skrytý odkaz pre toho človeka, ktorému sa práve dejú. Samozrejme nič neplatí paušálne a ani so sto percentnou priamou úmerou v zmysle „Ak sa udeje toto“, určite to v našom živote “znamená toto“. To by bolo príliš lineárne a príliš zjednodušujúce. A životu sú, zdá sa mi, bližšie skôr tie „nelineárne“ dráhy. Tu je však 13 udalostí, ktoré – ak ich vnímame ako synchronicitu – môžu podľa Davida Richoa znamenať niečo konkrétne, keď:

 

 

  1. Keď niečo stratíte 

Možno vám chce vtedy život naznačiť, že je čas vzdať sa alebo niečo vypustiť.

 

 

  1. Keď dostanete príležitosť 

Môže to znamenať: Vytrvajte! Buďte vytrvalá/vytrvalý v tom čo robíte, v tom, do čoho ste sa pustili.

 

 

  1. Keď odhalíte poučnú skutočnosť 

Je čas spozornieť. Nenechajte sa odbiť.

 

 

  1. Zlyhanie v snahe získať informáciu 

Nie je nutné, aby ste to vedeli práve teraz a práve v tomto čase. Ešte nenastal správny čas na to, aby ste sa to už dozvedeli. Alebo to možno nepotrebujete vedieť vôbec.

 

 

  1. Niekto vás falošne obviní

Situácia naznačuje, že sa príliš a nasilu snažíte robiť dobrý dojem. Zbavte sa tejto potreby.

 

 

  1. Fyzické zlyhanie

Je to výstražná kontrolka, ktorá vám môže hovoriť: Venujte svojmu stresu pozornosť!

 

 

  1. Všetko sa jedno po druhom hatí

Ustúpte. Stiahnite sa do úzadia. 

 

 

  1. Keď zmeny prebiehajú hladko

Ste v správnom „jazdnom pruhu“. Ste tam, kde máte byť. Pokračujte v tom ďalej.

 

 

  1. Ťažkosti a prekážky

Možno je vhodná chvíľa vypustiť trochu vzduchu zo svojho ega. Uberte plyn.

 

 

  1. Stále tie isté staré ťažkosti

To je to, na čom musíte pracovať.

 

 

  1. Zrada

Niekto vás zradil? Odkaz je, zdá sa, jasný: Vložte svoju dôveru inam.

 

 

  1. Spomienky

Nebojte sa byť melancholický/melancholická. Oddajte sa zármutku.

 

 

  1. Príležitosti ku štedrosti

Nie je potrebné sa pripútavať a už vôbec nie je potrebné na niečom lipnúť.

……………………………………………………………………………………………………………………………………………………………………..

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

POTREBUJEME V ŽIVOTE HRANICE?

 

Sú hranice v našom živote nevyhnutné? Alebo je pre našu dušu lepšie otvoriť sa svetu a nebáť sa ich prekročiť? Sú hranice len konštruktom našej mysle? Alebo majú reálne opodstatnenie?

 

Hranice sú úplne nanič! Niečo, čo sme si vymysleli v našich hlavách. Skrýva sa za nimi strach. Bránia nám slobodne rásť. Nie?“ Nejak takto mi z času na čas niektorí z klientov opisujú svoj vzťah k hraniciam. Spravidla tí, u ktorých sa akosi nemôžem zbaviť subjektívneho dojmu, že by im paradoxne práve väčší kontakt s hranicami v ich živote, mohol pomôcť ukotviť sa a plnohodnotnejšie a spokojnejšie vďaka tomu prežívať dennú realitu.

 

„Hranice musia byť!“ Hovoria mi zase občas ľudia, u ktorých mám pocit, že keby až toľko na tých hraniciach nelipli, žilo by sa im – a aj ľuďom v ich bezprostrednom okolí – slobodnejšie, voľnejšie, radostnejšie 🙂

………………………………………………………………………………………………………………………………………….

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

OPÚŠŤAŤ EGO? RADŠEJ HO KULTIVOVAŤ

 

Sedím si na modrom obláčiku… opúšťam ego… a tak nejak… ma s tým opúšťaním ega začína opúšťať aj sám život a autentickosť mojej osoby. Všetkým radím, odporúčam a… voľajako… ehmmm rigidniem a namiesto plne ľudskej, spirituálnej bytosti, ktorou som chcel/chcela byť, stávam sa ezoterickou karikatúrou 😀

 

 

Ego je klam. Neidentifikuj sa so svojim egom. Nechaj ho v predsieni, opusti ho. Povedala pani Gitke ezoterická literatúra.

 

A tak pani Gitka zaťala zuby a keď jej namosúrená pokladníčka v potravinách nepríjemne nakladala za to, že si zabudla odvážiť banány a tri kaleráby, pani Gitka jej, pokúšajúc sa energeticky premeniť situáciu na pozitívnu, s úsmevom a všeobjímajúcim pochopením Budhu odpovedala: „Možno ste dnes mali len náročný deň a tak sa Vám nechce usmievať. Mám pre to pochopenie!“ V predstave pani Gitky sa predavačka následne spamätala a povedala jej, že dnes už toho má naozaj veľa a asi by si mala ísť na chvíľu oddýchnuť, veď napokon, v pracovnej zmluve má v prípade únavy aj možnosť využiť nárazový odpočinok na 15 minút. Aká bola ale realita? Predavačka zagánila i riekla: „No pannamária a čo ste jako vy? Nevlastná sestra toho oného… Dadajlámu či kerého? Ja tu robím už dvanástu hodynu a fakt jako nemám čas na tekéto oné… šak som príčetný, plnoletý, spósobilý na výkon, odvážim si banány, kareláby a ydem dalej… ne?“

 

Ego je klam. Neidentifikuj sa so svojim egom. Nechaj ho v predsieni, opusti ho. Povedala pani Gitke ezoterická literatúra.

 

Pani Gitka sa však namiesto poučiek radšej riadila intuíciou a sedliackym rozumom a tak nejak pochopila, že namiesto opúšťania ega – ktoré čím násilnejšie a čím viac predtým narýchlo chcela opustiť, sa o to viac a minimálne s dvojnásobnou silou vracalo späť v o to viac nečakanejších a nepríjemnejších situáciách – sa rozhodla radšej svoje ego počúvať, dať mu priestor a byť s ním za dobre. Nie v jeho predošlej ničivej, deštruktívnej sile. Ale v jeho novej, kultivovanejšej forme.

 

Ako dať priestor čomukoľvek v našom živote, čo sa prejavuje deštruktívne? Predstavme si v imaginácii – napríklad niekedy pred spánkom, v posteli, v tme, v tichu, nevyrušený – túto „deštruktívnu“ časť nás samých ako akúsi autonómnu osobu. Pozerajme sa jej v predstave do očí a s úctou a rešpektom k nej, nikam sa neponáhľajúc, ju poprosme, aby sa v našom živote naďalej prejavovala. V novej, o čosi kultivovanejšej forme. Možno nám v tej predstave sama odpovie čo by sa jej páčilo a kam by sa rada pohla, tak aby to bolo užitočné pre celok 🙂

…………………………………………………………………………………………………………………………………………..

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

KEDY V NÁROČNEJ SITUÁCII VYDRŽAŤ A KEDY JU RADŠEJ OPUSTIŤ A ÍSŤ ĎALEJ

 

Milan chcel tú prácu mimoriadne. Už asi od druhého ročníka na právnickej fakulte sníval o tom, že raz bude zamestnancom práve tejto prestížnej advokátskej firmy. Ešte aj ľudia, ktorí tam pracovali mu v reklamách na firmu pripadali sympatickí. Advokátska kancelária dávala v propagácii smerom navonok dôraz na svoje rodinné zázemie. Predstavoval si, že bude robiť vo fajn spoločnosti, kde to síce bude poriadna makačka, no večer po práci občas zájdu spoločne s kolegami na pivo a preberú všetko možné o práci aj o živote. Po štrnástich rokoch od skončenia školy sa k ním konečne dostal. Začal u nich pracovať. Splnil sa mu sen. Aká bola realita? Odborne ho to čo to naučilo, no ľudsky – najhoršia firma v akej kedy za celý svoj profesionálny život pracoval. Podrazy, animozita, kolega kolegovi vlkom… to všetko na dennom poriadku. Vždy tam chcel robiť a celé roky robil všetko preto, aby sa tam dostal, no už po pár mesiacoch začal napriek najlepšiemu platu aký dovtedy mal, premýšľať, že s tým sekne. Jednoducho sa to tam nedalo vydržať.

 

V životnej filozofii existujú na situácie tohto druhu v zásade dva prístupy.

 

PRVÝ PRÍSTUP:
Potrebu trpieť sme si iba osvojili. Naučili sme sa ju. Možno nám k tomu čiastočne pomohla aj naša pôvodne tradične kresťanská kultúra, v ktorej sa obetovanie a trpiteľstvo akosi nosilo (nosí). Stačí však preprogramovať vlastnú myseľ z konceptu Trpiteľa na koncept Slobodného človeka a zistíme, že v skutočnosti v mnohých situáciách trpieť nemusíme. Nie sme nikomu nič dlžní. Nenarodili sme sa preto, aby sme plnili niekoho očakávania. Keď v niečom alebo s niekym nie sme šťastní, môžeme to opustiť. Stačí si to sám sebe dovoliť (reč nie je o extréme, keď povedzme matka opustí dieťa, reč je napríklad o situácii, keď žena opustí muža, s ktorým nie je šťastná).

 

DRUHÝ PRÍSTUP:
Je dobré v náročnej situácii vydržať, pretože nás tá situácia niečo učí. Nie si spokojný v manželstve? Neprojektuj to na partnerku. Začni sám od seba. Možno zistíš, že keď zmeníš svoje vlastné vnímanie partnerky, problém akoby mávnutím čarovného prútika zmizne. Zistíš, že to do veľkej miery nebolo o tvojej partnerke, ale o tom ako ju vnímaš. Nie si spokojná v práci? Možno budeš nespokojná v akejkoľvek práci. Možno to nie je zlými podmienkami, ale nastavením tvojej mysle. Napríklad sa príliš sústredíš na nedostatky a v každej práci si až nezdravo všímaš skôr to negatívne. Čo ťa teda táto situácia chce naučiť? Chce ťa naučiť menej negativistickej percepcii na život.

 

Ktorý z dvoch prístupov je ten „dobrý“? Na to si musí každý odpovedať sám. Nielenže môže byť pre každého človeka vhodný iný prístup, ale aj u jedného a toho istého človeka môže byť vhodný raz jeden a inokedy zase druhý prístup (a niekedy aj tretí alebo štvrtý prístup… nechcem totiž aby to vyznelo, že tvrdím, že existujú iba tieto dva prístupy). Záleží od životnej situácie.

 

Ako teda zistiť, ktorý prístup je práve vhodný? Pomôcť môže dôvera vo vlastnú intuíciu. A tiež vnímanie signálov. Nemyslím tým prepnuté sledovanie situácií, keď si povedzme dieťa pani Jožky s tričkom s nápisom Orava odgrgne na pieskovisku a ja v tom uvidím presvedčivé znamenie z nebies o blížiacej sa ekologickej katastrofe na severe Slovenska 🙂 Myslím tým jemné vnímanie súvislostí. Platí pravidlo, čím jemnejšie vnímanie praktizujem a čím menej pritom tlačím na pílu (čím menej hľadám súvislosti nasilu), tým lepšie.

 

POZOR NA ŠIBALA!
V súvislosti s jemným vnímaním signálov a používaním intuície, ale pozor na „chlapíka“, ktorému jungiáni hovoria Šibal. Ide napríklad o situáciu, keď všetko prebieha naoko mimoriadne ľahko, no aj napriek dobrým úvodným signálom to napokon nedopadne dobre. Z mojej skúsenosti je Šibal tá dobrá, pozitívna situácia, kde všetko zapadá a všetko ide hladko ako má, no i tak tam niečo trochu nesedí, ale my to nechceme vidieť. Krásnym príkladom tohto archetypu je vábivá, klamlivá reklama, ktorej sme naleteli. Archetyp Šibala opisuje americký psychoterapeut David Richo takto:

„Šibal v medziľudských vzťahoch je muž, ktorý vás podviedol, žena, ktorá vám bola neverná, dravec či partner, ktorý vás využil, naničhodník, ktorý vás okradol… V každom prípade ide o osobu, vec či udalosť, ktorá vám prevrátila život hore nohami alebo vám ukázala, že ste celkom zraniteľný a nie ste taký borec za akého ste sa považovali… pekná tvárička môže byť Šibal, Šibal je alkohol, kokaín, romantické puto… tí všetci pohlcujú našu energiu, riadia naše rozhodnutia, zahrávajú sa s nami, takže sa dopúšťame omylov, majú na svedomí našu závislosť a správanie, keď sa prestávame ovládať. Priťahujú nás, lebo v nás vzbudzujú pocit, že nám môžu zaručiť trvalé šťastie či rast osobnej dôležitosti…“ Aký má pre človeka archetyp Šibala podľa Davida Richoa zmysel? „…predstavuje mýtické zosobnenie synchronicity. V nás všetkých sa prejavuje ako inštinkt stmelovať os ego – Bytostné Ja. To vyžaduje nechať ego trochu splasknúť. Šibal je archetyp takéhoto splasknutia… ukazuje nebojácne a nekompromisne všetku okázalosť a nafúkanosť, kedykoľvek ju prejavíme alebo jej podľahneme.“

 

POZOR EŠTE NA ČOSI
Možno tiež nie je zlé, nesnažiť sa prísť úplne na všetko. Jednou zo základných esencií tohto sveta totiž je, že je do istej miery nepoznateľný.

…………………………………………………………………………………………………………………………………….

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

KONŠTELÁCIE ROBÍM TROCHU INAK

 

Boli ste tento rok na festivale Pohoda (2018)? Ja áno a bol som sa na chvíľu mrknúť aj na diskusiu s názvom „Ako funguje psychoterapia“. Psychiater a psychoterapeut Ján Ballx hovoril, okrem iného, aj o tom, že ponuka je dnes široká a okrem psychoterapie existujú aj rôzne ďalšie smery, prúdy. Spomenul, že populárne sú teraz napríklad aj konštelácie. Vôbec nie dehonestujúco, iba s určitou opatrnosťou, povedal, že v konšteláciách vidí určité riziko v tom, že ako zážitkový proces môžu v klientovi niečo hlboké otvoriť, no následne po nich chýba dlhodobejšie odborné psychoterapeutické ošetrenie. Obrazne povedané, pán Ballx tým chcel povedať, že je to asi ako keď chirurg na jednej strane vyberie pacientovi guľku po strelnej rane, no samotnú ranu už nezašije, takže pacient môže pokojne aj vykrvácať. Keďže robím konštelácie, asi by som mal pánovi Ballxovi oponovať… ale viete čo? Ja s ním naopak úplne súhlasím. Počul som už aj od svojich klientiek a klientov príbehy o tom ako boli v minulosti u iného konštelačného kouča či koučky a samotná zážitková práca im z dlhodobého hľadiska síce pomohla, no boli ešte minimálne mesiac po nej mierne duševne rozhádzaní. Jednoducho, kým sa veci po silnom konštelačnom zážitku dali do poriadku, museli si prejsť nepríjemnou fázou dočasného duševného chaosu… tak a presne týmto spôsobom to nerobím 🙂

 

Čo teda v konšteláciách robím inak ako niektoré moje kolegyne a kolegovia?

 

1. SOM ZÁSTANCOM TEÓRIE „MENEJ JE VIAC“.

Pokúšam sa citlivo vnímať kam s klientom, klientkou môžem v zážitkovom procese zájsť. Ale ani o krok ďalej. Radšej sa pohnime len mierne vpred, než by sme mali pootvárať mnoho vecí naraz, ktoré potom budú v klientkinom/klientovom živote ešte mesiace dobiehať. Mojou vnútornou prioritou je, aby klient odo mňa odišiel obohatený a duševne zcelený a nie duševne rozbitý 🙂

 

2. NIE SOM MAJITEĽOM PRAVDY.

Tí, ktorí robíme konštelácie vieme, že veci môžu na vedomej úrovni vyzerať nejak a na tej nevedomej úplne opačne. Nevedomá skutočnosť môže byť v totálnom kontraste s vedomím prežívaním. Vieme, že ak bude napríklad klient voči svojmu otcovi (nech už bol otec akýkoľvek) negativistický, nič sa tým v klientovom živote nezmení. Ak si naopak klient svojho otca uctí, veci sa spravidla pohnú vpred a v klientovom živote môže dôjsť k duševnému uvoľneniu. Aj z vlastnej skúsenosti mám zažité, že mnohí konštelační kouči majú už v úvodnom rozhovore pred samotnou zážitkovou prácou tendenciu hovoriť klientom až ľahko direktívnym spôsobom „ako je to naozaj“ alebo iným slovami „aká je naozaj pravda“. Príklad:
„Klient: Môj otec je darebák a zlý človek, celý život ma pred všetkými ponižoval.
Kouč: Nie, nie, je to tvoj jediný správny otec!“

 

Netvrdím, že takýto prístup je apriori zlý. Viem, že existuje aj typ klientiek a klientov, ktorým môže takýto jemne direktívny štýl vyhovovať. Ste pre nich autorita a keď to poviete, má to istú váhu. Mne je ale vlastný iný prístup. Ak klient v rozhovore pred konšteláciou nehovorí pekne o svojom otcovi, nepridám sa síce na jeho stranu, nenechám zo seba urobiť „spolupáchateľa“, ale ani mu nevyvraciam jeho teóriu o „zlom otcovi“. Jednoducho si ho neutrálne vypočujem a možno dokonca vyjadrím „nespolupáchateľský“ súcit vetou v štýle „Skúšam si predstaviť, že žiť v neustálom ponižovaní muselo byť pre Vás asi duševne naozaj nesmierne náročné.“ Mám totiž pocit, že aj táto „nadávajúca“ časť klienta je istou jeho časťou, ktorá tiež chce byť vypočutá.

 

Napokon, z mojej skúsenosti spravidla ešte o to intenzívnejšie pôsobí ak klient v úvodnom rozhovore nadáva na svojho otca a potom v samotnej konštelácii počas zážitkovej práce sám uvidí, že je to všetko tak trochu naopak. Precíti, že ak sa chce pohnúť ďalej, potrebuje si svojho otca najskôr uctiť. Ako človeka, ktorý mu dal život a vďaka ktorému tu vôbec je.

…………………………………………………………………………………………………………………………………….

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

PREČO ROBÍM KONŠTELÁCIE

 

Toto je skutočný príbeh. Ona a on sa poznali od škôlky. Začali si spolu, keď mali 16 rokov. O par rokov na to sa vzali, mali tri deti a prežili spolu celý život. On mal 60. narodeniny a tie tri deti, ktoré spolu mali, im pri tejto príležitosti darovali spoločný wellness výlet vo dvojici. V rámci výletu dostali aj večeru v hoteli. Ponúkli im špeciálne romantické „zaľúbené“ miesto v strede hotelovej reštaurácie, kde na nich všetci ostatní videli. Obaja sa na tom zabávali, bolo im to trochu smiešne. Mali šesťdesiatku na krku a posadili ich doprostred podniku k romantickému stolu ako mladých milencov 🙂 Vrátili sa z výletu a iba pár dní potom On zomrel. Dostal nečakane infarkt. Akoby im čosi pred koncom spoločnej etapy ešte chcelo pripomenúť, že k sebe patria.

 

Ja som v tom príbehu to najmladšie dieťa zo spomínaných troch detí, ktoré On a Ona spolu mali. Pár týždňov predtým ako ocko zomrel, som cítil okolo seba veľmi čudnú energiu ako nikdy predtým. Reálne v živote bolo všetko v poriadku, veci išli ako mali, no nemohol som sa zbaviť dojmu, že čosi, čo nesie ťažkú energiu, je vo vzduchu. A moja manželka, ktorá nepatrí medzi tie ustráchané, pociťovala v tom istom období, obrovský, racionálne nevysvetliteľný strach o mňa a o to, že sa mi niečo stane. Po otcovej smrti sa nám od rodinnej príbuznej, o ktorej sme vedeli, že má predispozície k vhľadom, ktoré súvisia s tým „jemnohmotným“ a vedecky buď vôbec alebo len ťažko opísateľným, dostala informácia, že mala intuitívny vhľad, kde z ničoho nič počula hlas, ktorý hovoril: „Musel som odísť, aby moje deti mohli ostať“. Mimochodom, táto rodinná príbuzná si svoje vhľady necháva väčšinou pre seba z obavy, že by ju za to niektorí ľudia mohli považovať za „bosorku“, čudáčku alebo niečo podobné. Aj preto ju tu konkrétne nemenujem. Bol som práve v konštelačnom výcviku a tak som si u svojej pražskej učiteľky Zdeňky dal urobiť konšteláciu na tie „čudné nekonkrétne energie“, ktoré som pred aj po ockovej smrti vnímal vo svojom živote. O podrobnostiach a ani o „jemnohmotných“ vhľadoch našej rodinnej príbuznej som nepovedal ani slovo. A čo sa napriek tomu samo od seba v skupinovej konštelácii ukázalo? Pán, ktorého som osobne nepoznal a ktorý v konštelácii stál v roli môjho otca, sa spontánne postavil doprostred miestnosti, v ktorej na jednej strane stál zástupca za „druhý svet“ a na druhej strane zástupca za mňa. Zástupca za môjho otca rozpažil ruky, aby urobil hrádzu medzi „druhým svetom“ a zástupcom za mňa a jasne zástupcovi za mňa povedal: „Tám (smerom k „druhému svetu“) nepôjdeš, tam idem ja!“ V konštelácii sa mojej učiteľke Zdeňke následne podarilo všetko ošetriť tak, aby sa podobný vzorec v našej rodine už neopakoval. Prišiel som domov a čo mi povedala moja manželka? „Ten nevysvetliteľný pocit strachu o teba odišiel. Je preč.“ Môj vlastný nevysvetliteľný pocit, že niečo nie je v poriadku, aj keď navonok ide všetko ako má, bol tiež po tomto procese preč.

 

Podobnú skúsenosť má asi takmer každý, kto si už konštelácie zažil na vlastnej koži. Niekto cudzí stojí v konštelácii ako zástupca za vášho blízkeho rodinného príbuzného a vy premýšľate ako je možné, že zástupca používa presne také špecifické slovné spojenia ako používa váš rodinný príbuzný, ktorého zastupuje a a ako je možné, že sa v mnohých veciach správa tak pozoruhodne rovnako ako ten rodinný príbuzný, aj keď ho osobne nepozná a nič o ňom nevie. Z vlastnej skúsenosti viem, že racionálnejšie zameraného človeka zúčastneného v konštelácii vie situácia dostať do bodu, keď začne premýšľať či to, čo práve prežíva, nie je len sugestívny placebo efekt a v tom sa udeje taká synchronicita, ktorá pravdepodobnosť štatistickej náhody takmer úplne vylúči. Ale zostaňme ešte na chvíľu v spojení s racionalitou. Tú mám rád, drží ma na Zemi. Nemôže celý konštelačný proces byť aj tak len placebo efekt? Môže. A keby aj naozaj bol, vôbec mi to neprekáža. Práve naopak. Účel svätí prostriedky a ako povedal môj obľúbený C.G.Jung: „Skutočné je to, čo má účinok“. Tí, ktorým predstava placeba nestačí a potrpia si na vedecké vysvetlenie sveta, sa pri vysvetľovaní toho ako fungujú konštelácie môžu oprieť o britského biológa Ruperta Shaldreakea a jeho teóriu morfickej rezonancie. Rupert Shaldrake vraj, keď videl prvýkrat konštelácie u Berta Hellingera (nemecký psychoterpaut, „zakladateľ“ konštelácií), povedal, že konečne vidí svoju teóriu v praxi. Tí, ktorí si zase potrpia na spochybňovanie všetkého, čo sa nedá zmerať systémom jeden plus jeden, rovná sa dva, si samozrejme môžu pre zmenu zgustnúť na spochybňovaní Shaldreakovej teórie morfogenetických vĺn. A ako to mám ja? Verím Shaldrekovej vedeckej teórii? Je mi to úplne jedno 🙂 Verím svojej skúsenosti. Vidím, že to mnohým mojim klientkám a klientom pomáha a zároveň sa pokúšam precízne si dávať pozor na to, aby to nikomu neuškodilo. Baví ma skôr Hellingerov fenomenologický pohľad na konštelácie. Keď sa ho moja učiteľka Zdeňka pýtala ako konštelácie vlastne fungujú, s úsmevom povedal: „Hmmm… to je záhada“.

 

Individuálne konštelácie robím preto, že mám s nimi vlastnú pozitívnu skúsenosť. Nepovažujem ich ale za jedinú dobrú metódu a ani za „vše-metódu“, ktorá spasí všetkých. Český psychoterapeut Vojtěch Černý na svojom webe uvádza výsledky výskumu, ktorý sa týka konštelácií. Podľa tohto výskumu svoju skúsenosť s konšteláciami považuje viac ako 64 percent respondentov za „veľmi užitočnú“ pre ich život. Ďalších viac ako 28 percent považuje konštalácie za „užitočné“. Za neutrálnu alebo bez prínosu považuje svoju skúsenosť s konšteláciami viac ako 5 percent respondentov a zlú alebo veľmi zlú skúsenosť s konšteláciami mali viac ako 2 percentá respondentov.

 

Zlá skúsenosť s rodinnými a systemickými konšteláciami je teda podľa spomenutého výskumu štatisticky minimálna, ale ako sa tejto zlej skúsenosti podľa mňa aj tak dá do istej miery vyhnúť? Nechoďte len tak náhodne k prvému koučovi, na ktorého natrafíte. Vyberte si spomedzi nich toho alebo tú, ktorá vám vnútorne, pocitovo, sedí. Dajte na svoju intuíciu. Konštelácie sú považované za akýsi chirurgický rez v práci s nevedomím. Je to ich silná a zároveň slabá stránka. Kým klasická psychoterapia pracuje dlhodobo a najmä cez verbálnu komunikáciu s klientom a postupne, po mesiacoch sa niečo začína pomaly v klientovom živote meniť, v konšteláciách pracujeme, oproti klasickej psychoterapii, presne naopak. Pracujeme zážitkovo, hneď v danom momente a tento zážitok sa spravidla postupne po mesiacoch dostava do klientovho reálneho života. Metóda je z mojej skúsenosti tak silná, že by som bol radšej ostražitý voči konštelačným koučom, ktorí majú vždy vo všetkom jasno a metódu používajú paušálne, bez citlivého vnímania danej chvíle, ktorú s klientom, klientkou práve spoločne zažívajú.

………………………………………………………………………………………………………………………..

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

EXISTUJÚ ČI NEEXISTUJÚ NÁHODY?

Americký psychiater českého pôvodu Stanislav Grof sa v jednej zo svojich kníh zmieňuje o pozoruhodných zhodách okolností. Ako píše, pravdepodobne najznámejším prípadom zhody okolností je zábavný príbeh o istom pánovi Deschampsovi a zvláštnom druhu slivkového pudingu, ktorý je podobný biskupskému chlebíku. Ako chlapec dostal Deschamps kúsok tejto vzácnej pochúťky od istého pána de Fontgibu. Ďalších desať rokov, až do návštevy Paríža, sa mu nenaskytla príležitosť znovu ju ochutnať. Uvidel ju na jedálnom lístku jednej parížskej reštaurácie a objednal si kúsok od čašníka. Ukázalo sa však, že posledný kúsok si už pred ním objednal samotný pán de Fontgibu. Náhodou bol v tej istej reštaurácii v tú istú dobu. O mnoho rokov neskôr pozvali pána Deschampsa na večierok, kde sa tento slivkový puding podával ako vzácnosť. Pochutnával si na ňom a poznamenal, že teraz tam chýba už len pán de Fontgibu. V tom sa otvorili dvere a vošiel starý pán. Vyzeral veľmi zmätene. Bol to pán de Fontgibu. Na večierok prišiel omylom, pretože mu miesto, kam mal v skutočnosti ísť, označili zlou adresou.

 

Možno nie takto humorne vyhrotene, no asi každý z nás už v živote zažil podobnú situáciu, ktorá sa nie veľmi dobre dá vysvetliť kauzálne, no subjektívne cítime, že pre nás akýsi hlbší význam má. Neracionalisticky zameraná psychológia takýmto situáciám hovorí synchronicita. Pojem, ktorý „spopularizoval“ švajčiarsky psychoanalytik C.G.Jung.

 

Ozaj a ako som sa dostal k C.G. Jungovi ja? V istom období ma začal fascinovať jungiánsky psychologický výklad snov. Chcel som si teda prečítať niečo od Junga. Prišiel som do kníhkupectva, kde ho mali, prehrabával som sa v jeho knihách, no nerozumel som im. Boli pre mňa filozoficky zložité. Zrazu ku mne prišiel istý pán, ktorého som nikdy predtým a ani nikdy potom už nevidel. Nemohol vedieť ako to mám s Jungom, no nejak to asi vytušil. Zastavil sa pri mne a povedal: „Vidím, že sa zaujímate o Junga. Ak vám môžem odporučiť, najskôr si prečítajte túto knihu (vložil mi ju do rúk) – Základy hlbinnej psychológie, štvrtý diel od Leonharda Schlegela a na jej základe potom už pochopíte Jungove texty.“ Knihu, ktorú mi ten pán dal do rúk, som si kúpil a naozaj som vďaka nej, po jej prečítaní, začal rozumieť Jungovým textom, do ktorých som sa neskôr pustil. Tá kniha mala hnedý obal a dodnes ju mám vo svojej pracovni. Noc predtým, ako mi túto knihu dal spomínaný pán v kníhkupectve do rúk, sa mi snívalo o akejsi hnedej knihe, v ktorej nájdem pravdu 🙂

Máte záujem?

Vaše meno

Váš email

O čo máte zaujem?

Vaša správa